Zastavenie a krok
Knižnica :: Teória jazdectva :: Prechody medzi chodmi :: Zastavenie a krok
Aj prechod zo zastavenia do kroku, a naopak, radíme k prechodom medzi chodmi, napriek tomu, že kôň nemá v zastavení ruch.
Zo zastavenia do kroku
Bežná predstava vykročenia zo zastavenia je "zatlačiť nohami na boky koňa". Takto to väčšina trénerov učí svojich žiakov, nebodaj im povie "kopni do koňa" s ospravedlnením, že to tak učí len zo začiatku a neskôr pomôcku zjemnia. Príde mi to zdĺhavé a zavádzajúce. Naopak, za oveľa jednoduchšiu a kratšiu cestu považujem učenie žiaka citu a jemnosti už od začiatku, bez toho, aby som ho ako učiteľ najprv naučila zlozvyk a neskôr ten zlozvyk odburávala.
Aká je teda moja predstava vykročenia do kroku? V poradí od prvého po posledné za sebou nasledujú uvoľnenie panvy a krížovej oblasti, plynulo na to naväzuje zvýšený tlak v slabinách a stehnách a až ako posledná pomôcka, ktorá prichádza len v prípade, že kôň nie je dostatočne prijazdený a teda nereagoval, je holeň jazdca. Holeň jazdca samozrejme nesmie koňa prekvapiť - nie sme vo vojne, aby moment prekvapenia vyhrával bitky. Skôr by mala holeň dostatočne výrazne podporiť predchádzajúce pomôcky, ktoré sme koňovi už dali a ktoré nerešpektoval. Čo je to dostatočná podpora? Toť ťažká otázka, pretože dostatočné je pre každého koňa niečo iné. Tak, ako jeden kôň reaguje na holeň prudko, tak sú tu kone, ktoré ignorujú bičík či iné zosilnené pomôcky. Nikdy sa však jazdec nesmie uchýliť k nervóznym či prehnaným až agresívnym reakciám.
Polovičná zádrž sa vykoná tak, že jazdec vytočí nechty na ruke trochu nahor a drží ich blízko tela, bez toho, aby tak koňa zastavil, ale len do tej miery, aby trochu zadržal a vzpriamil predok, keď kôň ľahne do udidla, alebo keď chce koňa priuzdiť alebo zhromaždiť.
Pokiaľ si však ľahá do rúk, je potrebné dávať polovičnú zádrž častejšie, ale len rukami, bez akýchkoľvek pomôcok kolenami či lýtkami. Naopak, je potrebné holene povoliť, pretože kôň by inak ešte viac padol na predok.
(...) Pretože touto pomôckou koňa priuzdíme a vzpriamime jeho predok, teda ho následne prinútime k tomu, aby znížil zadok (...).
La Guérinière
Z kroku do zastavenia
Hlava hore = prehnutý chrbát?
Z knihy Omyly modernej drezúry
Ako neotrasiteľná pravda sa stále dookola energicky opakuje: ,,Ak zdvihneme hlavu koňa, jeho chrbát sa prehne!" Tento výrok sa ale len málo opiera o anatómiu. Poznáme dva prípady:
- Kone s tenkým nízko nasadeným, jelením krkom, ktoré prehnú krk dolu:Zdvihače hlavy a naťahovače krku sa skrátia. Následkom toho poklesne kohútik, hrudný kôš medzi lopatkami a natiahnú sa zdvihače bázy krku (pilovitý sval, m. serratus). Následkom toho má celá horná línia tendenciu prehnúť sa nadol. Najdlhší chrbtový sval je stiahnutý (skrátený), chrbát je konkávny, panva sa vodorovne stáča a kôň zakročí zadné nohy.V tomto prípade nie je prehnutie chrbta následkom zvihnutia ruky jazdca, ale iniciatívou koňa, ktorý sa takto vyhýba kontaktu ruky a dvíha hlavu nad oťaž. S takýmto koňom pracujeme celý základný výcvik v natiahnutí, aby sme napravili prirodzené zakrivenie chrbta.
- Kone s krátkym, silným krkom, ktoré si ľahajú do oťaže:Pomocou polovičnej zádrže a následným poklesnutím ruky uvoľní jazdec koňa a dosiahne, aby kôň dvihol hlavu a krk. Pritom sa sťahujú pilovité svaly a zdvihnú bázu krku. Zdvíhače hlavy a naťahovače tyla sa toho prakticky nezúčastnia. Pilovité svaly, ktoré idú od vrcholku lopatky k telu hrudných stavcov, dvíhajú kohútik a hrudný kôš. Predné úpony najdlhšieho chrbtového svalu sa pritom pohybujú dozadu, takže sa tieto svalové skupiny uvoľnia a bedra sa môžu vyklenúť, panva sa môže podsadiť - čo uľahčí došliapnutie zadných nôh pod telo.
Zdroj textu: Viktória Stredňaková