Využitie koňa 

Knižnica   ::   História koňa a jazdectva   ::   Equus   ::   Kôň v stredoveku

Hry - turnaje, dostihy

     Vznik turnajov môžeme predpokladať z germánskych vojnových hier, ktoré mali byť prípravou pre skutočný boj. Germáni viacmenej odmietali gladiátorské hry Ríma, nakoľko boli u nich mečom ozbrojení aj otroci, čo neodpovedalo hierarchickým pravidlám Germánov. V usporiadaní turnaja sa uplatňovali poznatky získané v arabských krajoch z krížových výprav, odkiaľ pochádza aj názov týchto bojových hier (turnu). 

     Najstarší záznam o turnaji sa dochoval z roku 938 (Leges Hastitudiales sive Torneamenti) od Heinricha de Vogel. Ďalším dochovaným zápisom je napr. z roku 1066. Autorom je Godefroy de Preully, ktorý sám pri jednom turnaji v Angres zahynul. 

     Po najväčšej sláve a priazni turnajov v 13. a 14. storočí, sa typ turnaja trochu menil. Už tak nezáležalo na sile, ale skôr na obratnosti a schopností spojených s prijazdením koní. Napríklad vznikli súboje s Quintanou, drevenou figurínou, ktorá rotovala po zasiahnutí kopijou. Jazdec musel byť tak rýchly, aby prešiel vedľa Quintany, bez toho, že by ho po otočení figuríny trafila zozadu. 

     Po úpadku nadšenia a obľuby turnajov sa do rozmachu a obľuby dostali dostihy. Začiatok dostihov však vidíme už v dobe, kedy boli turnaje stále obľúbené. S pretekmi tak trochu súvisí aj tradícia, že nový panovník v niektorých krajoch musel prejsť zemskú hranicu. To bol symbol nástupníctva. O pretekoch koní sa tiež spieva vo francúzskej rytierskej piesni z doby Karla Veľkého. Vystupuje tu zázračný kôň Bayard s rytierom Rengoldom. Fragment piesne napovedá o praktikovaní pretekov už v rannom stredoveku. Cisár sám preteky úplne podporoval a dal vystavať rozsiahle závodisko s takou kvalitou, že sa udržali funkčné mnoho rokov. 

     Čo sa týka samotných koní určených pre tieto hry, na vyobrazeniach sa stretávame najčastejšie s koňmi robustnejšími, avšak predsa len elegantnejšími, než boli kone vojnové. Ako sa menila móda, tak aj požiadavky na exteriér a ovládateľnosť koňa sa menili. Aj napriek zaujatosti dobových malieb môžeme povedať, že pri logickom zamyslení môžeme usúdiť, že najobľúbenejšie typy koní na turnaje boli ťažšie teplokrvné plemená. K zľahčeniu exteriéru koní došlo hlavne po spoznaní arabských turnajov, kde mala elegancia veľkú prevahu. Turnajové kone museli byť taktiež veľmi dobre prijazdené. Len malé vybočenie mohlo znamenať prehru. Kľučkovanie, uhýbanie a prudké nárazy, kedy kôň mal "na mále" si sadnúť na zadok, boli veľmi náročnými prvkami, ktoré dali základy pre budúce vysoké jazdecké umenie a neskôr aj jazdecké školy. Preto bol mäkkco prijazdený, priestupný, avšak odolný a silný kôň veľmi dôležitým základom. 

      Bratislava bola s jazdectvom úzko spätá už od stredoveku, a to prostredníctvom rytierskych turnajov. Podľa zachovaných historických dokumentov sa jeden z prvých konal 13. septembra 1563 pri príležitosti korunovácie uhorského kráľa Maximiliána II.. Okrem súbojov rytierov sa na pravom brehu Dunaja uskutočnili aj konské dostihy. 

Vojenstvo

     Zo staroveku sa nám dochovala zmienka o tom, že do bitiek jazdili na jednom koni dvaja vojaci. Mohli si to dovoliť, nakoľko tréning a stavba tela koňa to dovolila. Jeden sedel v sedle a druhý za ním. Ten zoskočil až v boji. Týmto sa vojsko dokázalo rýchlejšie presunúť a zdvojnásobiť aj svoj počet. 

     Stredoveké bitky mali väčšinou zjednotený nástup, nejaké spoločné manévre, priebeh priameho stretu, však prebiehal následným rozptýlením formovaných radov na jednotlivé dvojice znepriatelených strán. 

     Vybavením jazdca, bola jazdecká kopija, ktorá mala 2,5 - 3 metre. Štít mali jazdci zavesený na ramene.

     Kone, ktoré mali slúžiť vo vojenstve, prešli dlhým náročným výcvikom. Preto boli tak drahé. U vojnové koňa bola dôležitá mohutnosť, prieraznosť a sila. Kôň by samozrejme nemal byť bojazlivý. Cenné kone boli šetrené až do chvíle tesne pred stretom. Do bitky išiel ťažkoodenec na koni, tzv. polofrido. Až tesne pred bitkou jazdec presadol na lepšieho koňa. S vojskom išli kone nie len bojové, ale aj somáre, ktoré niesli náklad a zásoby. U kniežaťa Svätopluka sa uvádza, že mal v roku 1109 koňa vojenského, cestovného aj somára a mulicu pre jazdy vo vojenskom tábore.

Poľnohospodárstvo

     Aj napriek rozšíreniu koní v dobách stredoveku bola ich cena stále vysoká oproti mulom či oslom. Dôvodom chovania týchto koňom príbuzným tvorom bola ich maximálna skromnosť, húževnatosť, sila a iné. Na stredovekých ilumináciách, kde je zobrazený prostý ľud na poli či s nákladom na ceste, sa stretávame skôr s výskytom mulov, oslov a sudokopytníkov - vôlov a kráv. Avšak postupom doby, ako narastá záujem o kone, sa na pole dostávajú i tie. V 12. storočí boli v nemeckých severných krajoch porovnávané sily týchto zvierat a to tak, že sila dvoch volov sa vyrovnala jednému mohutnému koňovi. S prechodom na trojúhorný systém obrábania pôdy sa vyžadovala väčšia sila s pevnejšími nohami. Voli také nohy nemali a museli robiť dlhé prestávky. Behom 13. a 14. storočia prevládal kôň ako ťažné zviera nad dobytkom, ktorý avšak nikdy úplne nevytlačil. Druhy koní, určené k práci na poli, sa označovali ako kobyly "orné" alebo "plužné".

     Prevratnou technickou novinkou bol vynález chomútu. Prvé doklady o chomútoch v Európe pochádzajú z 10 - 11. stor. Najstarší archeologicky doložený konský chomút v západoslovanských krajoch pochádza z prelomu 11. a 12. stor. z poľského Gdaňska. Prvý doklad, ktorý používanie chomútu v našich krajoch preukazuje, je z kláštora Chomutovice pri Olomouci z roku 1078. Chomút sa spomína tiež v moravských listinách Soběslava I. z rokov 1174-79. Zavedenie chomúta potom behom 12 - 13. stor. vytlačilo pôvodné primitívne spôsoby záprahu. Vďaka chomútu sa zviera nedusilo, neťahalo náklad hlavou a krkom, ale telom, tým pádom uniesol ťažší náklad.

Tortura

     Kone sa užívali aj k formám mučenia. Bolo to napríklad štvrtenie pomocou 4 koní. Za každého koňa bola uviazaná jedna končatina a potom sa dal povel k chodu, samozrejme každý kôň iným smerom. Ťah a silu koní ľudské tkanivo dlho nevydržalo. Pomocou koní sa vykonávala taktiež poprava, kedy obeť bola uviazaná za koňa. Štvrtením koňmi skončila napríklad Brunhilda, franská kráľovná (v roku 613). 

Predchádzajúca strana: Výbava koňa v stredoveku <<