Odľahčenie predku

Skúsme si to predstaviť na stojacom koni a predpokladáme, že pri pohybe panvových končatín dopredu, hrudníkové končatiny zostanú na mieste. Tvrdenie sa ukáže prinajmenšom ako čudné. Toto tvrdenie sa však všeobecne aplikuje na koňa v pohybe a vtedy sa veci majú celkom inak. V pohybe sa základňa podpery koňa stále mení, čo sťažuje reálny odhad váhy nesenej hrudníkovými končatinami v akomkoľvek danom momente. Napríklad, hneď po treťom údere cvalu a pred fázou vznosu, vedúca (vnútorná) hrudníková končatina preberá celú záťaž chodu, nesie bremeno celej váhy koňa, znásobenej jeho rýchlosťou. Následne potom však obe hrudníkové končatiny budú vo vzduchu, a len potom sa angažujú panvové končatiny. Nebudú mať čo dvihnúť, pretože hrudníkové končatiny sú už dvihnuté (obr. 1 a 2). 

V druhej fáze cvalu (dopad vonkajšej diagonály) sa vnútorná panvová končatina veľmi angažuje (pozri obr. 3), čo by podľa tejto úvahy malo priniesť určité zmenšenie zaťaženia neseného vonkajšou hrudníkovou končatinou. Mohlo by nás to teda zvádzať k predpokladu, že keď kôň krívajúci na hrudníkovú končatinu musí cválať, bude sa snažiť aby boľavá končatina bola súčasťou cvalovej diagonály a v dôsledku toho nacvála na zdravú končatinu. Ale takto sa to nikdy nestáva! Krívajúci kôň vždy nacvála na boľavú končatinu, hoci "vie", že v tretej fáze boľavá končatina musí podoprieť celú jeho váhu. Ako v predchádzajúcom príklade, opäť nemáme istotu o stupni odľahčenia predku vyplývajúceho z angažovanosti zadku. 

V cvale sa panvové končatiny angažujú spolu a spolu sa aj z pod váhy uvoľňujú, i keď s určitou asymetriou. Ale v kroku alebo kluse (chody bežne a špecifickejšie spájané s falošnou predstavou o ktorej diskutujeme), je pravda zrejme ešte iluzórnejšia, pretože procesu sa (súčasne) zúčastňuje len jedna panvová končatina. Angažovanie jednej panvovej končatiny sprevádza uvoľnenie druhej a kým určitá záťaž je preberaná angažovanou končatinou, určitá sa pridáva odrazom aktívne sa uvoľňujúcou (spod záťaže) končatinou.

Okrem toho, rovnováha nie je obnovená angažovanosťou jednej končatiny skôr, ako sa presunula následným pohybom dozadu, kým druhá končatina ešte stále nedopadla. Tesne pred dopadom, vlastná stabilizácia ro vnováhy je obnovená a kôň stále obnovuje svoju rovnováhu ako keď sa mačka naháňa za vlastným chvostom.

Pozrime sa na tieto dva chody oddelene. 

Obrázok 1

Obrázok 2

Obrázok 3

V kroku je báza podpery tvorená sériou troch došľapov, potom dvoch, potom znova troch atď. Základne dvoch došľapov sú striedavo diagonálne a laterálne (bočné).

Laterálna fáza prichádza ihneď po došľape hrudníkovej končatiny (čo umožní zdvihnutie druhej hrudníkovej končatiny), diagonálna fáza po došľape panvovej končatiny (čo umožní zdvihnutie druhej panvovej končatiny).

Ako každý vie, krok pokračuje rozpojenými diagonálami, hrudníkové končatiny došľapujú prvé a potom diagonálna (opačná) panvová končatina. Medzi týmito došľapmi je odstup asi pol kroka; teda keď hrudníková končatina došliapne, panvová končatina je ešte vo vzduchu, na pol ceste svojho angažujúceho sa pohybu a keď panvová končatina došliapne, hrudníková končatina je na zemi, na pol ceste svojho pohybu dozadu. Potom je základňa na veľmi krátky čas trojstopová a hrudníková končatina je úplne vertikálna, nesúca celú váhu predku, kým panvové končatiny nesú váhu zadku (pozri obr. 4). Preto namiesto odľahčenia záťaže predku, angažovanosť má, ak nie zmiernenú, prinajmenšom rozdelenú záťaž zadku medzi dva piliere podpory (panvové končatiny).

Pri pohybe vpred sa kôň presúva na diagonálnu základňu podpery tým, že zdvihne z pod váhy uvoľnenú panvovú končatinu a "sunie" sa celým telom na túto diagonálnu bázu a tým sa zreteľne dostáva na predok (pozri obr. 5).

Pokiaľ ide o zdvih predku, preberanie váhy (angažovanie sa) panvovou končatinou na to nemá vplyv; hĺbka angažovania to vôbec nezmení; práve naopak, skôr to pridá určitú hybnosť záťaži nesenej podopierajúcou hrudníkovou končatinou.

Obrázok 4

Obrázok 5

V kluse pohyb jednej diagonály dozadu posúva hmotnosť dopredu a mierne dohora, takže po krátkej fáze vznosu druhá diagonála, naťahujúca sa dopredu, dopadá na zem (obr. 6). Niet žiadnych pochýb, že by práve v tomto momente angažovaná panvová končatina preberala väčší podiel z celkovej hmotnosti koňa, než natiahnutá hrudníková končatina.

Ešte raz, stupeň odľahčenia hrudníkovej končatiny nie je jasný: ponajprv preto, že fáza presunu tela nad nesúcou diagonálou, ktorá sa presúva dozadu trvá krátko. Prenáša hmotnosť koňa jasne na predok (obr. 7); po druhé, pretože dokonca aj keby sme predpokladali, že panvové končatiny preberajú dve tretiny záťaže a hrudníkové končatiny len jednu tretinu, je to stále celkom veľa (určite viac než váha nesená skutočne touto hrudníkovou končatinou keď kôň stojí, všetky štyri končatiny má na zemi, bez angažovanosti panvových končatín); po tretie preto, že hybnosť chodu zvyšuje záťaž nesenú podopierajúcou hrudníkovou končatinou (a platí to aj pre panvovú končatinu).

V tomto kontexte je vhodné pripomenúť si, že by sme sa mali snažiť zvýšiť angažovanosť bez zvýšenia hybnosti, teda rýchlosti. Toto by pri správnom uplatnení skutočne prepožičalo viac vierohodnosti tejto všeobecne rozšírenej falošnej predstave, prinajmenšom čo sa týka klusu. 

Obrázok 6

Obrázok 7

V polovici devätnásteho storočia F. Baucher a gen. Morris urobili sériu meraní aby stanovili váhu nesenú hrudníkovými a panvovými končatinami v stoji bez jazdca a s jazdcom. Zistili, že keď je kôň bez jazdca nesie 5/9 váhy hrudníkovými končatinami a 4/9 nesie panvovými končatinami. Zistili tiež, že 2/3 váhy jazdca sa prenášajú na predok a 1/3 na zadok.

Zdá sa, že tieto údaje intuitívne dávajú zmysel. Napríklad, je zrejmé, že pozícia jazdca na chrbte koňa je asi o 30 % bližšie k hrudníkovým, než k panvovým končatinám, čo by zodpovedalo približne 2/3 jazdcovej váhy na hrudníkových končatinách. Ja som aj tak urobil presnejšie výpočty a zistil som, že v prípade koňa ktorého segment "hlava a krk" zodpovedá 2/3 segmentu od "hrudníkových končatín po panvové končatiny", váha krku a hlavy by musela byť okolo 1/13 váhy celého tela, aby zodpovedala registrovanému ťažisku (4/9 spredu, 5/9 k zadku). Toto sa nezdá nerealistické ohodnotenie. (Tieto výpočty boli robené na nepotvrdenom predpoklade, že ťažisko segmentu "hlava/krk" a ťažisko zostatku tela, ležia presne v strede spomínaných segmentov.)

Predpokladajme koňa, ktorého telesné miery sú také, že vzdialenosť medzi prednými a zadnými kopytami je 120cm. Kolmica spustená z jeho ťažiska pretne zem v pozícii okolo 53cm spredu a 67cm od panvových končatín. Tieto vzdialenosti sú v pomere štyri devätiny a päť devätín celkovej dĺžky 120 cm. (Obr. 8).

Kolmica spustená z ťažiska jazdca pretne zem 40cm spredu, 80cm od panvových končatín, vzdialenosti, ktoré sú v pomere 1/3 a 2/3 celkovej dĺžky (obr. 9). Vzdialenosť medzi týmito dvomi kolmicami bude 13cm. Ťažisko dvojice "kôň s jazdcom" bude niekde medzi týmito dvomi bodmi, v mieste situovanom v súlade s pomerom medzi váhou jazdca a váhou koňa. Predpokladajme, že váha jazdca je 1/8 váhy koňa, ťažisko celku, koňa a jazdca rozdelí túto dĺžku 13cm rovnakým pomerom. To znamená: 13cm delené ôsmimi sa rovná 1,66cm (obr. 10).

Skrátka, z tohto príkladu vidíme, že váha jazdca znamená pre koňa veľmi malé narušenie, pretože ťažisko koňa sa premiestni dopredu len okolo 1,66 cm.

Obrázok 8

Obrázok 9

Obrázok 10