Bosenský horský kôň

Knižnica   ::   Plemená koní   ::   Archaické plemená   ::   Bosenský horský kôň

Vysvetlenie názvu

     Domovom tohto plemena, ktoré sa často počíta k archaickým, je neprístupná hornatá oblasť vo vnútrozemí Balkánskeho polostrova, Bosna a Hercegovina. Najpravdepodobnejšie tu až do stredoveku prežíval lesný typ tarpana, pôvodného európskeho divokého koňa, po ktorom bosenský kôň zdedil veľa znakov. Považuje sa dokonca za jedného z najčastejších predstaviteľov týchto divokých koní. Preto sa tiež označuje ako bosenský horský kôň.

Pôvod a história

     Bosenský kôň je bezpochyby miestne plemeno, v podstate neovplyvnené importovanými koňmi. Pôvodne to bol nevysoký a pomerne štíhli koník, ktorý nemeral v kohútiku ani celých 125cm. Toto krehké zviera s dlhým chrbtom a nie príliš korektnými končatinami vyrastalo na suchých krasových planinách, na krovitých svahoch a v rokliach. V súlade s týmito podmienkami malo štíhle nohy, úzky plochý hrudník s obvodom asi 155cm a malú hlavu s náznakom šťučieho profilu. Po divokých predkoch zdedilo myšovite sivú farbu, tmavú hrivu a chvost, úhorí pás na chrbte a tmavé zebrovanie na nohách. Zdomácnenie sa na jeho exteriéri prejavilo len bohatou hrivou a chvostom, len veľmi pomaly sa menili ostatné znaky, hlavne farba.

     Bosenský kôň žil v balkánskych dedinách a slúžil hlavne k noseniu bremien, napríklad úrody z chudobných polí alebo dreva z lesov. Táto ťažko schodná oblasť zostala v ústraní búrlivého diania, nájazdov i obchodov, ktoré sa týkali len úzkeho pásu pobrežia, takže obyvateľstvo vnútrozemia aj ich kone žili starodávne. V podstate zostal bosniak nedotknutý civilizáciou až do 15. storočia. Vtedy sa tu rozvinul hospodársky život a doposiaľ pomerne idylický život koní sa zmenil na ťažkú službu pri zásobovaniach pobrežných pevností a prístavov. Súčasne dochádzalo k pokusom zlepšiť výkonnosť miestnych koní a tak sa bosenské kone krížili s orientálnymi koňmi aj s ťažkými pracovnými typmi rôzneho pôvodu. Po väčšinu svojho vývoja pracoval bosenský kôň ako soumar (pozn.: z nemčiny prebraté označenie dopravcov prepravujúcich tovar na starovekých a stredovekých cestách) a dodnes si udržal typický dlhý chrbát a nízky kohútik. Ako soumara ho využívala i niekdajšia rakúsko-uhorská armáda aj armády moderné. Až v druhej polovici 20. storočia sa začal zušľachťovať cudzími plemenami na koňa športového alebo výkonnejšieho ťažného a pracovného.

Popis a charakteristika

     Starobylé plemeno, ktoré sa len v malej miere uchovalo v pôvodnom type. Súčasná populácia je značne nevyrovnaná a predovšetkým základná, po tarpanoch zdedené sivé alebo plavé zafarbenie dnes takmer vymizlo. Kladom však je, že sa z chovu vytlačili predtým bežné vady, ako napríklad šabľovitý postoj zadných končatín, nekorektná stavba a pohyb predných nôh a slabý hrudník. Hlavné však je, že si plemeno uchovalo tradičnú všestrannosť, otužilosť a skromnosť, takže je to stále pre obyvateľstvo nezameniteľný pomocník.

     Bosenský horský kôň je v súčasnej dobe väčší a silnejší ako pôvodný typ. V kohútiku presahuje 130cm, obvod hrudníku sa blíži k 175cm, ale vyššie hodnoty nie sú výnimkou. Obvod holení je ale stále slabší, okolo 18cm. Hlava s krátkymi pohyblivými ušami už nemá typický profil tarpana, ale stále má vrch nosu rovný alebo mierne prehnutý. Krk je silný, mierne klenutý s bohatou hrivou i šticou, plece je dobre osvalené, chrbát pevný, zvažujúci sa zadok, chvost nízko nasadený. Pomerne krátke nohy sú suché, majú výrazné kĺby a pomerne veľké, plochejšie kopytá s kvalitnou tvrdou rohovinou. Kostra je celkovo robustnejšia než u staršieho typu bosniaka, následkom čoho má tento kôň aj vyššiu hmotnosť. Miesto originálnej sivej, alebo plavej farby prevládajú dnes hnedáky a ryšiaky, ktorí avšak skoro nikdy nemávajú plavú hrivu. Vraníky a beluši sú u ozajstných bosniakov naozaj výnimkou, častejšie sú to kríženci s arabmi, lipicanmi alebo inými plemenami. Kríženci s norikmi bývajú väčšinou tmaví hnedáky, strakáči alebo majú zmiešané sfarbenie srsti ktoré sa takmer nevyskytuje. 

Povaha

     Bosenský horský kôň má povahu veľmi podobnú ako iné horské kone, čo je dané spôsobom života, nárokmi na prostredie a zameranie práce. To všetko si vyžaduje veľkú inteligenciu, samostatnosť, skromnosť a otužilosť. Potrebná je tiež výborná orientačná schopnosť a obratnosť. Bosenský kôň je tiež veľmi odolný a vytrvalý, učenlivý, avšak často býva svojhlavý a pri zlom zaobchádzaní sa môže úplne pokaziť a byť zlý, kopať a hrýzť. 

Využitie

     Pôvodne bol bosenský kôň nenahraditeľným pomocníkom poľnohospodárov i pastierov v Dinárskych horách i v bosnianskom vnútrozemí a vykonával všetky možné služby. Slúžil ako jazdecký kôň, nosič, soumar a vykonával aj poľné práce podľa miestnych zvyklostí. Na svoju veľkosť sa vyznačoval veľkou silou a húževnatosťou, tak dopravoval aj ťažké náklady po neschodných cestách. S rozvojom hospodárstva získal tento koník väčší formát, ale pôvodné dobré vlastnosti si zachoval. Keď sa v zemi objavili kvalitnejšie jazdecké kone, obvykle orientálneho pôvodu, slúžil spravidla ako doprovodný nosič a veľmi sa v tejto úlohe osvedčoval. Pohyboval sa totiž ďaleko lepšie v teréne, dokázal nájsť pastvu i vodu, a preto bol v dobe tureckej nadvlády veľmi oceňovaný. Neskôr ho rakúska armáda používala ako sumara predovšetkým k doprave munície a ťažších zbraní v horskom teréne, podobne ako inde hucula. Podľa vtedajších noriem uniesol bez problémov 110kg a s týmto nákladom bol schopný prejsť 10km za necelú hodinu.

     Behom 20. storočia sa hospodárska situácia v Bosne zlepšila a pre kone sa objavili nové možnosti využitia, hlavne športové a turistické. Pomerne malý bosenský koník však nebol pre tieto účely dosť reprezentatívny a preto dochádzalo ku kríženiu s plnokrvníkmi o polokrvníkmi rôzneho pôvodu, s lipicanmi, maďarskými plemenami a ďalšími. Výsledky boli väčšinou dobré, pretože kladné vlastnosti bosniaka sú geneticky pevne zakotvené, takže sa úžitkovosť týchto koní skôr zvýšila. Zmeny v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve si vyžiadali kone väčšieho formátu, pretože bosniak sa rozhodne nehodí na ťahanie. Bol preto krížený s norikmi a vznikol všestranný pracovný kôň, ktorý si uchoval i pri väčšej sile a hmotnosti všetku obratnosť, otužilosť a skromnosť pôvodného bosenského koňa.

     Vojna na konci 20. storočia ťažko postihla stavy koní a ich chov v zemiach ich pôvodu, v iných častiach bývalej Juhoslávie však je, ako sa zdá dostatok kvalitného chovného materiálu. Dá sa predpokladať, že pri obnove zničeného hospodárstva bosniacke koníky znovu zohrajú dôležitú úlohu a môžeme dúfať, že znovu zaujmú svoje miesto v športe a hlavne turistike.

Spracovala: Mária Grešáková
Zdroje: horses-online.cz
             Jezdectví 5/2002 str. 58.-59. Helena Kholová