Baškirský kôň

Archaické plemená

Knižnica :: Plemená koní :: Archaické plemená :: Baškirský kôň

Baškirský kôň je jedným zo stepných a horských plemien severnej Eurázie. Podobá sa kazašskému koni a jeho podtypom adajevskému a džebemu aj sibírskemu burjatskému koni. Všetkým týmto koňom sa mimoriadne dobre darí v drsných podnebných podmienkach. Rovnako ako v dobe, kedy ešte neboli skrotené, žijú po celý rok v stáde na pastvine. Práve tieto kone zrejme patria k tým, ktoré zdomácneli medzi prvými a ich domovinou je pôvodná oblasť, kde žili divoké kone. Siaha do čiernomorských a kaspických stepí na juhu po oboch stranách Uralu ďaleko na sever.

Vysvetlenie názvu

Baškirovia, sami sa nazývajúci Baškort, sú príslušníci kypčackej skupiny turkických altajských kmeňov. Ich domov sa rozkladá na juhozápadnom úpätí Uralu pozdĺž riek Ufa a Belaja. Baškíria leží teda v oblasti, kde je od dávnych čias rozvinutý chov stepných a horských koní. Baškirský kôň je blízky rôznym typom koní kazašských, kustanairských a uralských a žije na pôde, kde sa ešte pred stopäťdesiatimi rokmi preháňali divokí tarpani a kertakovia.

Pôvod a história

Baškirský kôň je nepochybne prirodzené plemeno, ktoré vzniklo priamo v Baškírii, zrejme skôr, než sa vytvoril rovnomenný národ. Nepochybne je potomkom stepných tarpanov, ktorí boli v tejto oblasti skrotení najmenej pred piatimi tisícročiami. Po celú tú dobu sa chovali v polovoľnom chove, to znamená, že žili v stádach ako kone divoké a so svojimi pánmi sa sťahovali na nové pastviny, v lete do hôr, na zimu do nížin. Na členitom území Baškírie sa vytvorili dva typy, menší horský a robustnejší stepný. Tieto pôvodné typy koní príležitostne, ale nie plánovito, ovplyvňovali plemená zo susedných oblastí, avšak pôvodný charakter sa udržal prakticky bez zmien až do dnešných dôb a vzhľad sa zmenil len málo.

Baškirovia žili na území, kde sa neustále stretávali rôzne kultúry ázijské a európske, ale v 19. storočí sa dostali do prevládajúceho vplyvu Ruska. Rusi ocenili kvality baškirských koní a začali podnecovať ich cieľavedomý chov a šľachtenie. Zakladali chovateľské strediská (prvé vznikli okolo roku 1845) a snažili sa všestranne zvyšovať produktivitu týchto koní. Čoskoro sa modernejšie metódy chovu ujali aj medzi usadlými Baškirmi sa baškirský kôň stal jedným z najobľúbenejších plemien úžitkových koní. Začal sa používať v poľnohospodárstve v záprahu, pod sedlom i k ľahším poľným prácam, uplatnil sa v obchode ako somár a dokonca začal slúžiť ako kôň poštovný, a to nie len v oblasti pôvodného rozšírenia, ale v európskom Rusku, na Sibíri a nakoniec aj na ruskej Aljaške. To preto, že baškir obstojí i v hlbokom snehu, za snehových búrok a v mraze pod 40°C.

Popis a charakteristika

Baškir je silný, robustný koník s pomerne mohutnou hlavou s malými nozdrami, svalnatým krkom, plochým kohútikom a zavalitým telom. Má krátke, ale silné a zdravé nohy s kopytami, ktoré nepotrebujú kovanie, má veľmi hustú hrivu aj chvost, ktorý prilieha k telu a na zimu mu narastá kaderavá podsada. Okrem podsady sa v zime tvorí aj súvislá tuková vrstva, ktorá výborne izoluje telo od chladu.

To všetko s mimoriadnou vitalitou, skromnosťou a odolnosťou robí z baškira úžitkové plemeno bez konkurencie. Naviac má baškir obvykle vľúdnu a pokojnú povahu a je dostatočne inteligentný pre všestranný výcvik. Jeho vytrvalosť je úžasná, trojka baškirov prejde za deň 140 km, a to v snehu a bez kŕmenia. Preto sa baškir podieľal na vzniku niektorých iných plemien a naopak, prekrížením rýchlejších koní sa získavajú vynikajúce a vytrvalé jazdecké kone.

Horský baškir je vysoký asi 135 cm a dlhý 138 cm, obvod hrudníka má asi 164 cm a prednú holeň 17,8 cm.

Stepný baškir je v priemere o 3 cm vyšší a ostatné rozmery sú rovnako odpovedajúcim spôsobom väčšie. U tohto typu je výraznejší rozdiel medzi kobylou a žrebcom.
Kostra baškirov býva veľmi kvalitná, rebra veľmi dobre klenuté, kohútik nízky a plochý, chrbát široký, pevný a plecia strmé. V pôvodnom chove sa objavovala zblížená predpätia a príliš strmé sponky. V poslednej dobe sa však podarilo všetky tieto vady vrátane príliš mäsitého krku a ťažkej hlavy odstrániť, takže moderný baškir vyzerá veľmi pekne.

Baškirovia sú obvykle ryšiaci, niekedy s tmavšou, ale nie čiernou hrivou. Taktiež kopytá sú pomerne svetlé, nikdy nie čierne. Pomerne vzácne sa objavujú plaváci alebo dokonca beluši. Typickým znakom baškira je zvlnená hriva a chvost, krátke štetiny na pätkách a srsť s podsadou. Horský typ má podsadu aj v lete, aj keď menej bohatú, stepný len v zime. Kvalita srsti je taká, že z nej môžeme vyrábať plsť, pokrývky aj látky. Naviac srsť baškirov údajne znášajú aj ľudia trpiaci alergiou na kone.Ich krv má iné zloženie ako krv ostatných koní, taktiež srdce a dýchacie orgány majú väčšiu výkonnosť než u iných plemenách.

Povaha

Vzhľadom k tomu, že sa baškir chová nie len pre výkon, mäso, srsť a kožu, ale tiež aj pre mlieko, venovali chovatelia pozornosť povahe svojich koní. Kobyly baškirov sa pokojne nechávali dojiť, znášajú aj dočasné oddelenie od žriebät a žrebci nebývajú agresívni. Kone sú znášanlivé, v stáde len zriedka dochádza k tvrdým šarvátkam, čo je inak u stepných koní bežné. Pri tom samozrejme baškir nie je ani mäkký, ani bojazlivý, je to kôň odvážny a odolný, mimoriadne vytrvalý a všestranný.

Využitie

Kôň je v Baškírii ešte dnes najdôležitejší výrobný prostriedok a zdroj surovín. Znesie porovnanie aj so sobom v tundre, pre svojich chovateľov je skutočne nepostrádateľný. Preto sa doposiaľ chovajú veľké stáda týchto koní, ani nie tak pro výkon (ten už nahradili stroje), ale pre mlieko. Kobyla baškira produkuje totiž úžasné množstvo kvalitného mlieka, ktoré bolo v kočovníckej spoločnosti vždy mimoriadne dôležité pre výrobu alkoholického kumysu. Tento kvasený nápoj má aj podľa moderných znalcov potravín väčší význam výživný a liečebný než známy jogurt z kravského mlieka. Doba laktácie je u baškirskej kobyly neobyčajne dlhá, sedem až osem mesiacov (u našich kobýl to býva spravidla 6 mesiacov) a produkcia mlieka dosahuje celkom 1500 až 2700 litrov. Jedna kobyla teda dáva okolo 10 l denne - a pri tom ešte bohato uživí svoje žriebä. Jej celková denná produkcia totiž môže dosiahnuť až 40 l. Okrem kumysu sa z mlieka ešte vyrába mnoho iných potravín.

Americký baškir

Baškirský kôň sa nerozšíril len v Starom svete. Chová sa taktiež v USA pod názvom Bashkir curly a v severozápadných štátoch USA žije okolo 1 100 registrovaných baškirských koní. Americkí hipologovia so všetkou vážnosťou tvrdia, že sa originálni baškirovia objavili v stádach mustangov počiatkom 19. storočia a že sú potomkami koní, ktorí prešli do Ameriky zo Sibíri po pevninskom moste v mieste Berningovho prelivu. To samozrejme nie je možné, pretože baškirovia sa dostali na východ od Uralu najskôr v druhej polovici 19. storočia, kdež to pevninský most Beringia zmizol nejneskôr pred 12 000 rokmi, teda dávno pred tým, než bol skrotený prvý kôň. Je však pravdepodobné, že sa baškir dostal z Ruska do osád na Aljaške ako osvedčený otužilec a tu sa ho ujali indiáni (podľa nejasných správ chovali niektoré kanadské kmene kone podobného typu okolo roku 1800). Americký baškir sa avšak od pôvodného plemena dosť líši, uchoval si síce zvlnenú podsadu, ale inak je to skôr kôň vyšší, robustnejší a stavbou skôr podobný quarterovi. Veď aj slúži ako kôň ovčiarsky a je obľúbený aj pre westernové jazdenie.

Fotogaléria

Spracovala: Viktória Stredňaková
Zdroje: horses-online.cz
Wikipedia